Určite sa každý z nás aspoň raz v živote pohrával s myšlienkou presťahovať sa a žiť v inej krajine. Niekto kvôli láske k inej osobe, láske k inej krajine, niekto kvôli vidine lepšej práce v zahraničí a takisto môžu byť aj dôvody zmeniť prostredie zdravotné. Možností a dôvodov existuje mnoho. Aj vy patríte k tým, ktorí sa už niekedy pohrávali s takouto myšlienkou?

Od malička som pociťovala túžbu cestovať, spoznávať nové kultúry, nových ľudí a nové jazyky. Vždy ma fascinovalo to, čo bolo iné. Preto som sa vždy snažila cestovať, čo najviac. Čo sa mi splnilo, aj vďaka práci, najskôr na vysokej škole. Kde vďaka publikovaniu vedeckých článkov na zahraničných konferenciách, som mala možnosť navštíviť mnoho nových miest. Ale aby som sa priznala vždy keď som cestovala išla som mimo Slovenska, lebo ma to ťahalo preč. Preto som moju rodnú krajinu takmer nepoznala. Ja viem, nie je to moc pekné, ale bolo to tak. Potom som zmenila prácu a táto práca mi otvorila dvere do poznania Slovenska, pretože sme veľa cestovali, aby sme vzdelávali mladých ľudí z rôznych kútov Slovenska. Takisto som počas týchto niekoľko rokov spoznala niekoľko ľudí, ktorí ma určitým spôsobom ovplyvnili a obohatili môj život. Niektorí pozitívnym spôsobom a iní negatívnym. Ale prirodzene, nemôžeme sa ľutovať a sťažovať si, taký je život. Každá skúsenosť dobrá či zlá nás posúva ďalej, formuje našu osobnosť. Zisťujeme čo chceme a čo nie a tým spoznávame samých seba.

Odkedy som bola prvý krát v Taliansku, zamilovala som si ho. Nehovorím, že inde som si nepredstavovala život. Aj v Španielsku, kde som bola na Erasme, sa mi veľmi páčilo a mesto Valencia, kde som bola pokladám za jeden z mojich domovov. Nikdy som nemala pochybnosti o tom, že by som bola schopná žiť v inej krajine. Mnoho krát som viedla na túto tému debaty a žiadne pochybnosti mojich známych nezmenili môj názor. Nakoľko sa ľahko prispôsobujem novému prostrediu a viem sa porozprávať takmer s každým, nevidím problém v zmene prostredia. Zmeny mám rada.

Už pred mojím odchodom do Talianska, už len z dôvodu, že mám priateľa z inej krajiny sa ma mnoho ľudí pýtalo, či sa neobávam toho že sme rozdielni, z iných kultúr a krajín, že nám to nebude fungovať. Či sa nebojím neznámeho. Či nemám strach presťahovať sa do krajiny, kde nepoznám nikoho okrem môjho priateľa, kde nemám rodinu a priateľov a takisto aj istotu práce. Aj teraz sa ma ľudia pýtajú, ako vnímam Taliansko, či sa tu cítim inak ako doma, tak trochu ako cudzinec. Či sa cítim, ako doma alebo nie. Či sú tu ľudia iní. Či sa nechcem vrátiť späť domov.

V tejto sérii článkov sa pokúsim odpovedať na všetky tieto, ale aj iné otázky a zhrnúť moje doterajšie pocity zo života v Taliansku, konkrétne na severe Talianska, v provincii Lombardia, v meste Lodi, ktoré je vzdialené približne pól hodiny od mesta módy Milána.

Na úvod vám musím povedať, že som sa s myšlienkou presťahovania sa do cudziny už pohrávala niekoľkokrát, ale bez realizácie. Vždy som túžila skúsiť život v inej krajine s inou kultúrou a zvykmi. Avšak nikdy som nenašla dostatočnú motiváciu alebo možno je lepšie povedať, že som sa sama k tomu nedokázala odhodlať. Mala som obavy, že v cudzej krajine, kde nepoznám nikoho, sa budem cítiť osamelo a nebudem schopná si tam zvyknúť. Ale teraz s odstupom času si myslím, že to bola len výhovorka, lebo som sa bála vystúpiť z mojej komfortnej zóny. Kde som všetko poznala a bola som obklopená istotami života v rodnej krajine.

Avšak myslím si, že je v našom živote občas nevyhnutné vystúpiť z tejto našej bezpečnej bubliny a otvoriť sa nepoznanému. To je to čo nám otvára myseľ a mení nás na lepších. Preto vám všetkým odporúčam, ak máte nejaký dôvod, potrebu alebo vášeň pre niečo a bojíte sa to skúsiť alebo sa bojíte uskutočniť váš sen o živote v zahraničí, zahoďte svoje obavy a predsudky a urobte ten osudný krok do neznáma. Nikdy neviete, čo všetko vám môže tento krok poskytnúť, aké dvere vám môže otvoriť.

Ja nehovorím, že som sa nebála alebo že som nešla do neznámeho. Ale ja som ten typ človeka, ktorý keď sa rozhodne, že niečo chce, tak to aj urobí. Idem si vždy za svojim, bez pochybností, či je to správne alebo nie. Ak sa tak rozhodnem, pre mňa je to takto správne a nepýtam sa alebo ma nepresvedčí o inom odlišný názor ľudí. Som samostatná jednotka, ktorá je schopná si zhodnotiť pre a proti a rozhodnúť sa podľa vlastného úsudku. Ak nie je moje rozhodnutie správne alebo s odstupom času zistím, že toto rozhodnutie nebolo to najsprávnejšie, vždy existuje riešenie, ako situáciu napraviť, ale za pokus to vždy stojí. Pre mňa alebo podľa mňa je zmena potrebná, lebo je to inovácia nášho samotného života a ako sa hovorí, že firma ktorá neinovuje zanikne. Teda aj náš život bez zmien a zavádzania inovácií, je stále rovnaký, teda bez napredovania (nudný), ako keby sme boli bez života.

Milujem zmeny a možno preto mám občas problém zotrvať pri nejakom hobby dlhšie. Na tomto sa snažím pracovať, ale nie je to pre mňa jednoduché. Skúsila som veľké množstvo záľub a športov, nezostala som pri nich, ale určitým spôsobom ma obohatili alebo zmenili môj náhľad na svet alebo môj život. Ale väčšinou sa vraciam k tým istým aktivitám, teda k behu, turistike a jóge. Toto sú stálice môjho života, ale baví ma mnoho vecí alebo aktivít z rôznych oblastí záujmu. Prirodzene, týmto nechcem povedať, že nie som stála alebo rada mením veci vo všeobecnosti.

Okrem záľub som veľmi stály človek. Keď milujem, milujem a nehľadám iné. Keď pracujem, snažím sa pracovať čo najlepšie, ako sa len dá. Ale o mne, záľubách a vzťahoch si povieme viac neskôr.

Teraz sa vrátim k môjmu príbehu, nech príliš neodbočujem od témy. Lebo ja rada rozprávam na rôzne témy.

Aby som bola úprimná, mňa prinútila alebo možno krajšie povedané inšpirovala k odchodu z domoviny, čo iné, ako láska.

Náš príbeh sa začal už niekoľko rokov dozadu, kedy sme sa spoznali. Najskôr sme boli priatelia a navštevovali sme sa. S niekoľkými odmlkami sa poznáme už dlhých 5 rokov, ale posledné 2 roky spolu chodíme. A o dva mesiace to bude rok čo spolu žijeme.

Viete si predstaviť tú situáciu počas lockdownov COVID-19 pandémie. Nemohli sme sa stretávať, tak sme boli spolu len na diaľku. Volali sme síce spolu každý deň a neustále sme boli v kontakte, ale nie je to ono. Je náročné hovoriť o vzťahu, keď nemôžete byť fyzicky spolu. Je iné volať si, aj keď na kameru, každý deň. Ale vidieť sa naživo, cítiť teplo druhej osoby, je neporovnateľné. Všetci čo si skúsili vzťah na diaľku mi dosvedčia, že je to náročné a dlhodobo neudržateľné. Potom sme sa stretli po pol roku a potom zase po pol roku. Tak som začala rozmýšľať, že ak chceme byť spolu, jeden z nás sa musí presťahovať. Mne bolo v podstate jedno kto. Nakoniec som to bola ja, kto sa sťahoval a teraz sa môj život odohráva tu v Taliansku. Takto nejako sa začal môj príbeh alebo moja životná etapa v Talianku.

Verím, že sa vám tento krátky článok dobre čítal a viac o mne a moom živote v Talianku sa dozviete v nasledujúcom článku 🙂 Ak máte akékoľvek otázky, neváhajte ma kontaktovať. Rada vám odpoviem 🙂